Temný Kvet: Sandra Gein
rozhovor s umelkyňou
Keď som bola malá, veľmi malá, vždy keď som došla zo škôlky, začala som maľovať a strávila som tým aj päť hodín. Babička ma od toho nemohla odtrhnúť. Až do deviatej triedy som stále maľovala, ale nebrala som to vážne. Radšej som chcela tvoriť hudbu. V deviatej triede som ale v hudbe znervóznela a povedala som si, že musím skúsiť nejakú alternatívu. A začala som znova kresliť a rozhodla som sa ísť na strednú umeleckú školu na ilustráciu.
Čo si maľovala v detstve?
Hlavne prírodu. Vodu. Víly. Prírodné bytosti… (smiech) a bolo to zvláštne. Samozrejme aj princezné, ale vždy ma najviac fascinovala príroda – kvety, stromy, zvieratá… Veľa som maľovala psíkov a mačičky, k čomu sa teraz vraciam, a to je zaujímavé. Mali trochu bizarné oblečenie a spolovice boli ľuďmi. Teraz sa ku kombinovaniu zvieracích a ľudských tiel znova vraciam po asi šestnástich rokoch. Zdá sa mi to zaujímavé, že sa mi tá téma takto vrátila.
A čo tá hudba?
Môj sen je založiť si undergroundovú kapelu, ale pre to som v rodine vtedy nenašla podporu, skôr ma od toho odrádzali, že to nezvládnem a podobne, a to ma úplne zastavilo. Chcela som spievať a hrať na gitaru (smiech).
Považuješ sa za umelkyňu?
Moja duša áno, ale kto je umelec? Kto niečo vytvára, ale ak je to umelec, ktorého meno si už ľudia pamätajú, má výstavy, to je niekto, kým by som chcela byť, ale ešte nie som. Je to cesta a je celkom ťažké v tom preraziť, aby človeka ľudia brali ako umelca. On sa tak brať môže, ale aby ho tak brali ostatní, to je zložitejšie.
Ako by si opísala to, čo je pre teba maľovanie?
Má to rôzne fázy. Najskôr som napríklad maľovala zo seba smútky. Nikdy som nikomu nehovorila, čo sa mi deje, ale maľovala som to na obrazy a robilo mi dobre, že to vidím niekde inde než v sebe. Teraz sa mi však nechce ukazovať tak narovinu, čo je vo mne, takže robím rada veľké formáty, v ktorých miešam rôzne kompozície a veľa vecí mi napadá priamo počas maľovania. Nerozmýšľam nad tým dopredu, ale mám tému, ktorá ma zasiahla a potrebujem to vyjadriť, okamžite premeniť na niečo, z čoho budem mať radosť, aby ma to neťažilo vo vnútri. A keď sa na to pozriem, je to preč, akoby to zmizlo, nie je to viac vo mne, nie je to vlastne ani v tom obraze. Keď to namaľujem, bolesť zmizne. Vlastne áno, je to psychohygiena.
Týka sa to len bolesti, alebo ťa inšpirujú aj iné emócie?
(povzdych) Vždy je to bolesť, (smiech) áno, bolesť je hlavná myšlienka. Ale tým, že teraz tvorím viac kompozícií, vždy sa tam nájdu aj pekné veci. Je to také dobro a zlo. Ale tie pekné veci nemusia byť vždy to dobro a tie škaredé prvky nemusia byť nevyhnutne to zlo. Je to niečo, čo slovami nedokážem vyjadriť, ale keď maľujem, objaví sa to tam a možno to pochopím až potom, ale hlavná myšlienka je bolesť alebo to, čo sa mi stalo. Prelína sa to aj s vecami, ktoré mám rada, čiže veľa ružovej farby, zvieratá, bábiky. Myslím si, že som šťastný človek, som ale veľmi citlivá a vždy keď sa mi deje niečo nepekné, potrebujem to dať hneď preč. Nevyhľadávam temnotu, no vždy, keď sa ma chytí, musím ju pretransformovať, aby sa nestala mnou.
V detstve si stretávala víly, škriatkov, rôzne prírodné bytosti, ktoré si potom maľovala – ešte ich vídaš?
Pred rokom som ich prestala vidieť a úplne som stratila inšpiráciu k maľbe. Objavilo sa zrazu niečo iné, ale videla som ich odmalička. Bývali sme na chate v záhradkárskej kolónii. Všade boli potôčiky, stromy, lekná a pamätám si, že tam bolo veľmi veľa vecí, ktoré som videla. Hovorila som o tom aj babičke, že ich vidím, že sú tam. A potom, v ťažšom životnom období to asi na šesť rokov zmizlo a potom, zhruba v pätnástich, keď sa mi stala naozaj škaredá vec, začala som víly vidieť znova, ale v trochu inej podobe. Akoby mi chceli pomôcť. A teraz ma asi opustili, asi videli, že to už nepotrebujem.
Hovorila si o tom iba s babičkou? Ako na to reagovala?
Áno. Hovorila, že je pekné, že to vidím (smiech). Mamka sa na mne skôr smiala, babička bola voči tomu otvorenejšia.
Čomu pripisuješ svoju schopnosť vidieť ich?
Podľa toho, čo som počula, sa to v detstve dialo aj ďalším ľuďom. Zdalo sa mi, akoby sa tie víly hrali. Neboli to tie klasické pekné víly, boli rôzne, ale zdalo sa mi, že ma vnímajú a ja vnímam ich. Často sa mi snívalo o škratoch, že som bola s vílami a zablúdil tam škriatok, ktorého som sa chcela niečo opýtať, no keď sa ku mne otočil, vyzeral úplne šialene, strašne zle, stalo sa z neho monštrum. Potom som ich videla aj v realite, keď sa napríklad schovávali v kroví, keď som bola v tej chate, zdalo sa mi, že boli v temných kútoch.
Mala si strach?
Áno, veľký. Zo škratov áno.
Víly si len pozorovala, alebo si s nimi aj komunikovala?
Určite som sa s nimi rozprávala, ale veľmi si to nepamätám. Zdá sa mi, že keď som bola malá, komunikovala som s nimi viac než potom, v tých pätnástich, vtedy sa mi zdali už plaché, akoby sa len schovávali a hoci mi niečo hovorili, neukázali sa mi úplne, nie tak ako v detstve. Asi som už nebola taká otvorená. Bolo to úplne iné, ale hovorím si, že to boli možno tie isté víly ako v detstve, len aj ony sa mohli zmeniť.
Videla si ich vždy len v prostredí tej chaty?
V prírode… a od pätnástich a v devätnástich aj u mňa v izbe na okne.
Ako si mám predstaviť takú situáciu?
Vždy som im tam dávala aj nejaké veci. Majú rady napríklad zvončeky, kľúče a podobne a ja som im ich tam vždy pripravila. Občas som počula aj cinkanie, čo ma prekvapilo. Zdalo sa mi, že víly ma vždy ochraňovali, ale okrem nich boli v kútoch aj iné bytosti, a tie neboli milé, tých som sa bála a neboli to škrati. Škratov si pamätám zo snov v detstve, aj tých som veľa maľovala. A škratov z krovia som maľovala aj na prijímačkách.
Ako ti bolo vtedy v detstve s tvojou rodinou?
Moja prababička, ktorú som volala babička, ma v umení veľmi podporovala. Veľa sme spolu maľovali, spievala som u nej často. Otec bol v Taliansku a mamka sa veľa starala o svoju mamku, ktorá bola chorá, nemohla chodiť. Potom ochorela aj moja prababička a mamka sa starala aj o ňu, takže na mňa nemala veľmi čas, takže som v tých pätnástich bola sama. Už som nemala ani komu spievať, až sa zrazu objavili víly a vytiahli ma. Je to silne prepojené aj s filmom Faunov labyrint, ktorý mi pripomenul, čo sa mi dialo v detstve, že to nebola len moja fantázia, ale že to naozaj tak mohlo byť. Ten film mi otvoril oči a naučil ma viac komunikovať s prírodou, veľmi ma zasiahol a povedala by som, že otlačok toho vidieť aj v mojich obrazoch.
Čo škola?
V škole sa mi väčšinou vysmievali, že som iná, ako fyzicky tak psychicky, na strednej potom prišla aj kyberšikana, to bolo zo všetkého najhoršie, a v pätnástich mi v škole ublížil jeden chlapec. Asi dva roky som to držala v tajnosti a potom som to povedala psychológovi, ktorý mi povedal, nech to už nikde nehovorím, že škola by mala kvôli tomu problém, takže som vôbec nevedela, čo robiť. A tie víly, videla som ich všade, ale už sa to miešalo – víly, démoni, úplne všetko. Nemyslím si, že sú to halucinácie, skôr si myslím, že je to nejaký otvorený kanálik, že to nemusia byť nevyhnutne bludy. Podľa mňa existuje všetko, čomu veríme.
Spomínala si šikanu už na základnej škole. Čo to znamená, že si bola iná?
Počúvala som inú muziku, inak som sa obliekala, asi som sa aj inak vyjadrovala… Asi som bola celá proste…
Gotická?
Áno, povedala by som, že dosť.
Nemala si okolo seba iných gotikov…?
Práveže nie. Moja kamarátka nebola natoľko, teraz je možno viac než ja (smiech), mala som tam jednu dobrú kamarátku, s ktorou som to nejako prežila a potom som odišla na inú základku…
Kvôli tomu?
Uhm. Hlavne kvôli učiteľke, tá to so mnou vôbec nezvládala (smiech). Na tej prvej ma šikanovali fyzicky a na tej druhej psychicky. Tam som prišla do triedy plnej blondínok a cítila som absolútnu nevítanosť. A aj učitelia mali hlúpe narážky. Inak si ale na tú triedu spomínam celkom rada. Mám ich v srdci. Viem, že deti dokážu niekedy hovoriť veci, ktoré potom už tak nemyslia. Ja som asi tiež nebola úplne najlepšia.
Ako si reagovala na to neprijatie?
Na základke som sa uzavrela a bola som smutná. Na strednej som mala rebelské obdobie, mala som pocit, že… čo chcem, keď mi nikto z vedenia nepomôže a ešte aby som to nikomu nehovorila? Tak to som robila rôzne veci – odchádzala som z hodín a tak… Bola to určite iná miera než na základnej. Na strednej som milovala našu triednu učiteľku a moju triedu, ona bola darom od boha, to boli prví ľudia, ktorí sa ku mne správali pekne a starali sa o mňa a cítila som tam priateľstvo. S niektorými ľuďmi to trvá dodnes. Cítila som oporu, aj keď som veľakrát veľmi magorila, cítila som, že im to môžem povedať. Ale hneď ako som nebola so svojou triedou, napríklad na chodbe s cudzími ľuďmi, tam prebiehala aj kyberšikana. Počula som hlasy ľudí, ako si o mne šuškajú a tak. Veľakrát som sa neovládla, bola som úplne mimo seba a konala som strašne spontánne. Takmer som roztrieskala vitrínku a rôzne iné veci… Ale hneď ako som uvidela svoju triedu, cítila som záchytný bod. Ale vonku to bol chaos a utrpenie. Boli tam ešte aj tí ľudia, ktorí mi ublížili, to bolo nepríjemné. Keď som šla von, cítila som sa v ohrození.
Vnímaš svoju strednú školu z hľadiska umeleckého dozrievania ako prostredie, ktoré bolo pre teba určujúce?
Určite áno. Ako ktorí učitelia, ale väčšina sa nás snažila naučiť maľovať to, čo vidíme. Veľmi nám cvičili predstavivosť. Myslím si, že ma veľa naučili, naozaj sa veľmi snažili, aby to žiaci vedeli.
Zlomovou skúsenosťou bol pre mňa aj pobyt v psychiatrickej liečebni v Bohniciach, kde som po maturite strávila pár nepríjemných dní. Vtedy mi zomrela babička, ktorá ma vychovávala, a zostala som sama. V tom čase som bola v najhoršom vzťahu svojho života s chlapcom, ktorého rodina ho huckala proti mne a ja som o to viac verila, že som blázon. Predávkovala som sa liekmi a po tom, čo mi zavolali záchranku a vypláchli mi žalúdok, som podpísala nejaké papiere a ubytovali ma na psychiatrii.
Čo sa tam dialo?
Odviezli ma tam, ubytovali… a vôbec sa o mňa nestarali. Prvý deň som tam stretla psychológa, ktorý mi povedal, že sa budeme stretávať každý deň, že mi bude pomáhať, aby sa to už neopakovalo, no potom som ho už nevidela, až na konci, keď som podpisovala reverz na odchod. Sestričky sa tam chovali k ľuďom, ako by to ani neboli ľudia, automaticky ako k magorom. Niekoľkokrát som aj počula, ako pacientov ohovárajú, že kiež by bol každý vypnutý ako zelenina, že to by bolo najlepšie. Pripadalo mi to, že sa správajú veľmi neľudsky. Na tej jednotke boli všetky možné prípady: bipolári, ľudia čo sa pokúsili niekoho zabiť, ľudia čo mali schizofréniu, čo boli na drogách, ľudia čo chceli zabiť policajtku, čo chceli otráviť manžela, čo vymietajú satana na tvojej posteli… fakt všetky prípady v jednej izbe. Zdá sa mi, že je aj veľmi ťažké sa odtiaľ dostať, že aj ten reverz sa so mnou ťahal šesť dní. Nechápala som ani ich prístup k liečbe. Jediná liečba, ktorú som tam mala, bolo kolektívne sedenie v kruhu, vedené veľmi zvláštnou transsexuálnou ženou, ktorá všetkých nenávidela a veľmi otvárala moje hlboké rany, až som niekoľkokrát musela z toho sedenia odísť, za čo mi potom vynadala a bola na mňa veľmi zlá. Keď som napríklad chcela strúhadlo na ceruzku, bol to veľký problém, pretože by som sa tým mohla porezať. Nakričala na mňa za to, že som sa to vôbec opýtala, chcela som kresliť. Prvý týždeň som mala zakázané prechádzky, jedlo je tam tiež strašné. Dialo sa mi tam napríklad to, že bolo so mnou na izbe jedno dievča, vedľa mňa na posteli, a naraz sa zdvihlo, chytilo ma pod krk, odtiahlo ma k stene a začalo kričať, nech umriem, že som krava a rôzne ďalšie veci. Sestričky to videli a nikto mi nepomohol, išli ďalej.
Takže sa tam dialo asi to, že mi zobrali základné ľudské práva. Povedali mi, kedy sa môžem osprchovať, čo môžem, čo nemôžem. Fakt strašne crazy. Jedno dievča tam malo premietačku na filmy a ja som dostala nápad, aby sme si pustili Big Fish od Tima Burtona, krásny film. A vedľa dievčatá hrali fľašku, takú debilnú sexuálnu hru. V ten deň si kvôli tej fľaške šlo šesť dievčat pre ďalšiu dávku práškov, pretože to psychicky nezvládli. Na druhý deň na našu skupinku nakričala naša hlavná doktorka, že takýto rebelizmus tam ešte nezažila, že čo si asi myslíme, že tam púšťame film?! Bolo to tam celé zlé a ona to pripisovala filmu od Tima Burtona! Úplne hrozné. Vôbec nikto ma tam nepočúval. Buď si mysleli, že som úplná klamárka alebo neviem, ale pamätám si jednu vec, keď mi dali po prvýkrát prášok Rivotril, taký zvláštny emodoktor a taká sestrička blondínka, a ja som to nechcela, donútili ma vypiť to. Seklo to so mnou po asi piatich minútach. Prišiel ku mne ten emodoktor, zdvihol ma zo zeme, prefackal ma a spýtal sa, čo mi je. Povedala som mu, že sa mi zamotala hlava asi z toho prášku. On povedal, že klamem, že vraj je to kvôli tomu, že keď si dám prášok, hneď na to fajčím cigarety, hoci vtedy som cigarety vôbec nefajčila. Povedala som mu, že ma vôbec nepočúva, že som nemala cigarety. Tá sestrička začala hovoriť vraj ,pozri, aké je to agresívneʻ, začali sa mi smiať a cítila som sa úplne strašne. Takže som bola rada, keď som odišla. Ale niektorí ľudia tam boli fajn. Doteraz mám odtiaľ výbornú kamarátku a celkovo by sa dalo povedať, že ten kolektív tam bol skvelý. Veľmi ma tie prípady inšpirovali, že tam boli rôzni ľudia, potom to správanie doktorov, akoby to neboli ľudia. Zaujímavé.
Za aký typ osobnosti sa považuješ?
Priateľský, rešpektujúci, nemám zlé úmysly, kreatívny človek. Takto sa vidím ja. (smiech)
V tvojej tvorbe sa odrážal svet prírodných bytostí, teraz ich už ale nevidíš… čo maľuješ teraz?
Už ich nevidím, nemám tú inšpiráciu, dva roky som nenamaľovala nič a zrazu zo dňa na deň to prišlo, prišla nová éra, ktorá ma baví ešte viac, už nepotrebujem, aby ma držali víly. Veľmi mi pomohli a veľmi si to vážim. Teraz sa mi zdá, že idem viac sama za seba a že sa dokážem lepšie postaviť za veci, za ktoré kedysi nie. Napríklad za tie víly. Teraz dokážem vytiahnuť fakt hnusné témy a namaľovať to. Sú to témy, ktoré ľudia neradi vidia alebo počujú alebo hovoria, je to také tabu. Mŕtve deti napríklad. Predtým to bol len fantasy svet, teraz miešam fantasy s realitou. Možno viac dokonca prevažuje tá realita a to, čo sa odohráva v hlave, niečo temné. V súčasnosti maľujem všade mŕtve alebo zlomené deti. Vyťahujem zo seba nezahojené detské dieťa, ktoré tam zostalo krvácať a teraz je v tej minulosti už samo, kým si poň neprídem. Nedávno mi kamarát povedal niečo veľmi škaredé. Následne som namaľovala seba so svojím odrazom v zrkadle, kde sa ja, nie odraz, nenápadne pozerám na vílu stredom obrazu dole a tá víla sa pozerá na mňa a môj odraz na druhej strane a jeho vnútornosti sa menia na ružu. Ako taký prechod, prehupnutie. Je tam veľa vnútorností a krvi, ale zároveň ružovej farby a kompenzácia s plyšákmi a vecami z detstva. A tie víly sa mi teraz zobrazujú úplne inak než predtým, viac ako hmyz.
Považuješ sa za dospelú?
Za dospelú? To asi ešte nie. Stále je čo vyvíjať, nachádzať sa, stále poriadne nepoznám samu seba. Skôr by som povedala, že nie. Ale záleží na definícii dospelého človeka.
Kto je to podľa teba?
Podľa mňa je to vyrovnaný človek. Ako to vnímaš ty, dospelého človeka?
Myslím, že si to vystihla. Pre mňa to znamená, že je schopný sebareflexie, uvedomuje si aj svetlé aj temné stránky svojej osobnosti a bez zbytočných emócií s nimi zaobchádza a má zdravú vyváženú sexualitu, keďže práve tým sa odlišujú dospelí od detí, potenciálom zdravého sexuálneho života.
(smiech) Áno, to je pravda. A áno, sebareflexia je skvelá vec. Učím sa nesúdiť ľudí, byť v sebareflexii a snažím sa vyjasňovať si konflikty rozumne.
Keďže maľuješ tabu – s akými reakciami na svoje obrazy sa stretávaš?
Odkedy maľujem tie chmúry, predovšetkým s negatívnymi. Aj od učiteľov na základnej škole, od rodičov… Pýtajú sa, prečo je to také smutné, prečo je to také depresívne? Prečo maľujem stále toto? Prečo nemaľujem tamto ako tamtá? A to nie je príliš motivujúce. Pochybujem, či to vôbec mám robiť, prečo to robím, keď sa to vlastne nikomu nepáči. Ale mám priateľov, ktorí ma podporujú, z ktorých cítim úprimnú lásku a chcú, aby som v tom pokračovala, a to mi svieti na cestu. Hovorím si aj, že to robím kvôli sebe a tomu obrazu, aby sme sa nejako stretli, ale veľkú silu mi dávajú priatelia. V súčasnosti ma podporuje už aj môj otec, ktorému sa spočiatku moje obrazy nepáčili, ale teraz je to inak.
Ako si vysvetľuješ odpor niektorých ľudí voči temným témam?
No teda. Nedávno som hovorila s jedným človekom, čo taktiež tvorí celkom temne, a rozprávali sme sa presne o tomto. Povedal mi, že tí ľudia sa boja nazrieť do kusu svojej temnoty alebo do akejkoľvek temnoty, že to nechcú vidieť, a preto sa to snažia nevidieť. Veľmi ma to ovplyvnilo. Takže možno preto a možno je to len otázka vkusu.
Ty sa nebojíš pozrieť temnote do tváre…
Už nie. Predtým áno, predtým by som nemaľovala to, čo maľujem teraz, teraz je to omnoho osobnejšie. Som to celkom ja a dovoľujem si v obrazoch rozoberať aj ľudí, čo mi ublížili. Rozoberám to tam často, ale v rôznych podobách, nie sú to žiadne portréty (smiech).
Ktorá technika je tvoja obľúbená?
Maľba akrylom, ale rada to kombinujem aj s inými vecami, napr. s lakmi na nechty (smiech) kvôli trblietkam, ale hlavne akryl.
Aké ďalšie tabuizované témy chceš otvárať?
Raz by som chcela prekročiť svoju hanblivosť a vložiť do obrazov chúlostivosť vlastných tráum, aby som si ich vyliečila. Sedenie u psychologičky mi veľmi pomáha, ale aj tak musím namaľovať to, čo sa stalo. Takže teraz chcem maľovať viac na tému zneužitia a naivity, aby ten človek vedel, že to nie je jeho vina. Chcem, aby v tom ten človek videl nádej, aby ja som tam videla nádej, našla v tom silu. To by som chcela namaľovať dnes večer, som na to zvedavá. Ale chcem to urobiť trochu drsnejším spôsobom. Chcem to skombinovať s textami známych piesní, napríklad som si vybrala verš Dnes to budeš len ty a tvoja ruka od Pink, ktorý tam chcem napísať neónovým lakom, aby som to poňala vtipne.
Takže sexuálne zneužívanie.
Áno, momentálne chcem venovať pár obrazov tomuto, aby som si vyliečila niečo v sebe z minulosti. Chcela by som poukázať na sebalásku, sebaúctu, že aj keď sa človek cíti hnusne a špinavo, je to o tom, že nesmie dovoliť, aby ho niekto ponížil.
Ako si dospela k takýmto uvedomeniam?
Hryziem si do jazyka, ale veľmi mi pomohla práca U Džoudyho. Mám tam partiu kamarátok, ktoré ma veľa naučili, takže si predávame skúsenosti, držíme sa, a to mi ukázalo nádej. Je to niečo ako tá trieda na strednej, necítim sa sama, odsudzovaná, ale naopak, prijímaná a ja to môžem oplatiť. Som človek, ktorý verí, že všetko dobre dopadne. Je v tom dosť aj moja naivita (smiech), ale chcem tomu veriť, že dobro je silnejšie než zlo, a aj tomu verím.
Zámerné sebapoškodzovanie je tienistou stránkou vnútornej sily – podľa mňa to chce veľkú odvahu, ublížiť takýmto spôsobom vlastnému telu – len je uchopená deštruktívne, nie konštruktívne. Ako to máš teraz?
Na základke ma veľmi neznášali, až ma chceli porezať. A ja som nevedela prečo, na všetkých som bola dobrá. Nikto ma nevyslyšal, otca som tam nemala, s mamou sa nedalo hovoriť, tak som si hovorila, že je niečo zle so mnou a začala som sa za to trestať. Predtým to bolo každý deň niekoľkokrát, naposledy som to však spravila pred pol rokom po pol roku a dúfam, že už to nebude nikdy. Snažím sa miesta, kde by som sa mohla porezať, zakryť tetovaním, niečím pekným, a tak sa to snažím zastaviť do budúcna. Už necítim tú potrebu, ale zdá sa mi, že keď človek cíti vinu, trestá sa za to rôznymi spôsobmi. Vždy keď som sa porezala, bol to trest a potom to už bolo v poriadku. Bolo to akési ospravedlnenie za niečo, čo som neurobila, lebo mi nikto neukázal nič iné. Mamka v tom videla výkriky, že jej chcem ubližovať, s ňou som o tom nemohla vôbec hovoriť. A po tom, čo sa mi stalo na strednej, som sa cítila hrozne špinavo, dávala som si to za vinu. Aj tým, ako mi odpovedal školský psychológ. Vlastne som sa snažila očistiť a vykrvácať to hnusné. Ale teraz si hovorím, že ja za to nemôžem a že by som si nemala ubližovať. Súvisí to so sebaláskou a sebanenávisťou. Napríklad vo vnútornostiach, ktoré dávam do obrazov, sa dá vidieť aj to sebapoškodzovanie, tie rany. Ale už som pochopila, že to nie je cesta a začala som si samu seba vážiť. Nebudem sa trestať, neurobila som nič zle. Bolo tu pár skratov, ale zdá sa mi, že je to čím ďalej, tým v menších intervaloch.
Prečo si si vybrala práve takúto metódu sebapoškodzovania?
Na škole mi nadávali do emo a z toho slova som bola naozaj nepríčetná. Stále mi to hovorili a keď mi to stále hovorili, myslela som si, že ma naozaj nemajú radi. Takže tam sa to asi začalo. Stále som počula: emo, choď sa porezať, porež sa, porež sa, porež sa… a keď som potom cítila nejakú vinu, zasa som počula porež sa, porež sa. To som mala asi deväť rokov, keď som začala chodiť v čiernom s čiernymi linkami a tak. Neskôr, keď ma spoznali, veľmi veľa ľudí sa mi prišlo ospravedlniť.
Tvoja inklinácia k Timovi Burtonovi v tvorbe je celkom zjavná…
… vie skvele zobraziť smrť, často sú uňho mŕtvi ľudia veselší než živí. A Guillermo del Toro sa mi páči, lebo je hororovejší, je viac v reálnom svete a vie to tiež dobre prepojiť s fantasy.
Vedela by si si spomenúť a pomenovať svoje životné aha-momenty?
Prvý bol asi aha, ja som dievča. (smiech) Potom asi aha, nie je normálne, že môj otec nie je s nami doma, všetky rodiny to majú inak. Potom asi aha, mám dobré priateľstvá, ktoré by som nikdy za nič nevymenila. Potom asi aha, veľmi ma zaujíma hudba. Aha, milujem japonské horory, tam som mala byť už dávno. Mala som veľa aha-momentov. Aha, nejde mi matika (smiech), asi budem umelecký typ.
Veľmi blízko máš aj k japonským anime a mange...
Na anime si pamätám od malička, bol to jeden z najvýraznejších zážitkov v detstve, mám na to krásne spomienky. Prvé anime som videla, keď som mala asi tri roky, keď som mala päť, s otcom sme pozerali Naruta a kreslili sme postavy z Nany. Potom keď som vyrástla, na anime som zabudla. Keď som mala štrnásť, vonku som uvidela samolepky s Narutom a vrátil sa mi ten krásny pocit nostalgie. Skúsila som sa na anime pozrieť znovu a znovu sa mi vrátila radosť, ktorú som cítila ako dieťa. Najviac ma ovplyvnila Nana.
Čo by si zmenila na ľudskej spoločnosti?
Neviem, či môžem ja takto hovoriť, ale vždy som bola proti ľudskej spoločnosti, nepáčilo sa mi, ako veci sú, ako sa ľudia chovajú, faloš, nevery a podobne a veľmi som sa tým trápila a odsudzovala som to, nechápala som, ako je možné, že toľko ľudí to tak má a ja to mám inak. Cítila som, že ja takto nedokážem ísť, že som prešla takou liečbou ohňom. Ani tie cigarerty, napríklad, som nechápala, taká maličkosť, ale teraz sa nemôžem zastaviť. Už sa nesnažím zapadnúť, ale snažím sa pochopiť a zachovať si samu seba. Neviem, možno je svet plný citov, dobrých úmyslov, to neviem, ale podľa toho, čo vnímam, sa mi to tak nezdá. Sentimentálne listy, básne, trochu viac snahy… zdá sa mi, že je teraz všetko rýchle… nepripadá mi to citové. Neviem, či to bolo v minulosti iné, ale nepripadá mi to skutočné. Všetko je online, je veľa médií, vnemov a pre mladého človeka v tomto svete je ťažké neporovnávať sa, lebo všade vidí fotky šťastných ľudí, ako by mal vyzerať pár, ako by malo vyzerať dokonalé telo, čo sa chlapcom páči, čo sa nepáči, čo ľudia berú a čo nie a je veľmi ťažké s týmto všetkým ísť, keď s tým nesúhlasíš, ale zároveň sa ti zdá, že svet sa úplne zbláznil a je ťažké byť proti tomu. Je to osamotenie, sa mi zdá.
Máš pocit, že toto všetko ťa v osobnom živote ovplyvňuje?
Kedysi veľmi, teraz už len občas. Prestala som byť na facebooku, instagram som nikdy nemala… Nesnažím sa pozerať a žiť cudzie životy, resp. nesnažím sa s nimi porovnávať, pretože za fotkou nič nevidíš. Vidíš fotku, ale toľko ľudí, ktorých poznám, sa rútia pod tým, čo je na sociálnych sieťach, sú večne nespokojní, chceli by vyzerať inak a je mi to ľúto, prichádzajú sami o seba. Môže ich to niekam pošupnúť, ale ľudia veľmi strácajú sami seba, svoju ľudskosť. Fakt neviem, je to ťažké.
Darí sa ti neporovnávať sa s druhými?
Predtým to bolo šialené, to som sa porovnávala s úplne každým človekom, ktorého som uvidela, tie myšlienky šli šialenie, to bolo peklo. A teraz sa už neporovnávam asi necelý rok a je mi oveľa lepšie, žijem úplne iný život: slobodnejší, šťastnejší…
Ako by si opísala svoje súčasné obdobie?
Čakanie na veľké veci, budú prijímačky na školu. Chcela by som ísť na AVU do univerzitného ateliéru k pánovi Bolfovi. Po tom temnom období som nemala žiadnu inšpiráciu na maľovanie, až ma moja kamarátka vzala na výstavu pána Bolfa, a tá ma tak nabila! Teším sa aj na koncerty.
Čo by si odkázala ľuďom, ženám?
To je ťažké, ale asi aby si stáli sami za sebou, za svojím telom, hľadali lásku v sebe, nie v ostatných.
Ako sa to dá podľa teba dosiahnuť?
To chce čas, no… To je niečo, čo nazbieraš skúsenosťami, životom, ale stáť si za sebou a nenechať sa nikým pokoriť, prehovoriť, ublížiť. Robiť to, čo cítim, a keď vidím, že je niečo zle, nebáť sa to povedať, hľadať niekoho, komu to povedať a nebyť v tom sama. Často je ťažké pochopiť svoju hodnotu a svoje právo prejaviť sa. Ale ako hovorím, je to teraz všetko ovplyvnené tým, aké idoly krásy sa vidia, takže dnes je to možno ešte ťažšie, než to bolo pre nás. Nechcela by som mať teraz pätnásť. Byť sám sebou je to najlepšie, čo môže človek urobiť, v slobode a láske.
Kto nevie, kým je, ako to má zistiť?
Nech robí veci, čo ho bavia. Ja som si našla maľbu, ako vyjadrenie samej seba a verím, že každý má niečo, čo ho napĺňa a skladá dohromady.
Kto je Sandra Gein?
To je prípad (smiech). Zistila som, že ma ostatní vnímajú úplne inak, než sa vnímam sama. Vždy som samu seba vnímala ako depresívnu bytosť, ale naraz sa vo mne objavila aj pre ostatných veľmi vtipná bytosť, ktorá ich chce rozosmievať. Neviem. Snažím sa byť sama sebou, snažím sa žiť v peknom svete a darí sa mi to.
Za otvorenosť pri rozhovore Sandre ďakuje Elvíra.
Ak sa tento rozhovor dotkol vášho srdca alebo duše a chceli by ste Sandru alebo Slnečník podporiť, ozvite sa nám na našu @adresu (kontakt). V súčasnosti so Sandrou Gein spolupracujeme na jej prvej verejnej výstave.
Komentáre